História

400 rokov pred Kristom

Prvé písomné záznamy o diamante sú staré vyše 2400 rokov. V daňovej knihe písanej sanskritom sa dozvedáme, že diamant bol tovarom, s ktorým sa v Indii bežne obchodovalo. Diamanty boli prvýkrát nájdené v rieke Golconda v stredojužnej Indii. Toto územie bolo tiež po dlhú dobu kolískou tzv. náplavových diamantov.

V majetku vladárov a bohatých ľudí boli uchovávané v surovom stave a dokonale krásne kryštály boli veľmi cenené. Diamant sa tešil veľkej popularite ako talizman vďaka svojej výnimočnej tvrdosti a ďalším skvelým vlastnostiam. Bol symbolom odvahy a mužnosti - čiže vlastností rýdzo mužských.

Mystická sila diamantov bola objavená už v dávnom Egypte, kde nosenie diamantov na štyroch prstoch ľavej ruky malo zaistiť, že vena amoris ("žila lásky") povedie z prstov priamo do srdca. Umiestnenie diamantov a tiež diamantového prachu na končeky prstov malo zaistiť priamu cestu spojenia lásky s večnosťou.

Do Európy priviezol diamanty prvýkrát pravdepodobne Alexander Veľký. Najskôr boli považované za tajomnú raritu, boli im prisudzované magické a liečivé vlastnosti. Hovorí sa, že keď Alexander Veľký dorazil k Údoliu diamantov, uvidel jeho dno posiate drahými kameňmi, ktoré strážili obrie hady s vražednými pohľadmi. Alexander však hady oklamal a ich diamantov sa zmocnil. V starom Grécku považovali ľudia diamanty za "slzy bohov, ktoré spadli na zem“. Aby zdôraznili tvrdosť diamantu, nazývali ho "adamas", nepremožiteľný. 60 rokov pred Kristom píše Plinius o diamantoch vo svojej Histórii prírody.

Do 13. storočia

Prvý nebrúsený diamant sa objavil v Ríme medzi 1. a 3. storočím. Proces opracovania diamantov bol dlho uchovávaný v tajnosti. Dávne tabu spojené s rezaním a tvarovaním "adamas" - diamantov - sú pravdepodobne spojené s poverčivosťou a ťažkosťami pri rezaní tohto tvrdého kameňa. Kamene boli používané ako dekoratívne predmety v ich prirodzenom, osembokom tvare a dochádzalo iba k drobným kozmetickým čisteniam a lešteniu.

V prameňoch z 13. storočia cestovateľ Marco Polo opisuje Ormuy ako hlavný perzský diamantový trh, na Západe boli hlavným trhom a centrom diamantov Benátky. Od začiatku 13. storočia s nimi udržiavala obchodný styk väčšina hlavných miest Európy.

14. storočie

Až v 14. storočí sa číre osemhrany leštili na podložke z dreva alebo medi pokrytej diamantovým prachom. Takýto spôsob sa od skorších dôb používal na opracovanie iných drahých kameňov a slonoviny. V prípade diamantov sa jednalo o veľmi zdĺhavý proces. V roku 1375 vznikol v nemeckom Norimbergu prvý cech brusičov a leštičov diamantov. "Presný rez" bol hlavným pokrokom v druhej polovici 14. storočia. Ide o rez, ktorý sleduje prirodzený tvar osemhranu surového diamantu a odstránenie odpadu v procese rezania.

Počas tohto obdobia využívali brúsiči prirodzené štiepne plochy neopracovaných diamantov, čo malo nespornú výhodu pri rezaní najtvrdšieho kameňa v prírode. Rez rozštiepil surový kameň na menšie kamene a to približne do žiaducej konečnej podoby. Štiepenie sa vykonávalo úderom kameňa na správne miesto za pomoci dláta a paličky. Toto bolo riskantné, pretože v prípade, že by nebolo zasiahnuté správne miesto, kameň by sa rozbil. Ako náhle sa surový diamant rozštiepil do približne požadovaného tvaru, bol podrobený pomalému procesu zvanému bruting, pri ktorom na kameň opakovane udieral iný diamant. Od konca 14. storočia sa stávajú svetovým centrom obchodu s diamantmi Antverpy. Diamant je dokonalým symbolom večného puta. Táto tradícia nekonečnej lásky je udržiavaná už niekoľko storočí.

15. storočie

Od 15. storočia boli techniky opracovania vylepšené, nepravidelné kryštály sa začínali deliť štiepaním. Pri brúsení bol však stále rešpektovaný tvar pôvodnej suroviny. Kamene tvaru pyramídy sa zasadzovali do prsteňov. Hlavným účelom opracovania bolo zbaviť diamant povrchových nerovností a kazov. Vzorky takýchto kameňov boli nájdené vo fragmentoch šperkov a starej keramike.

V roku 1475 flámsky leštič kameňa z Antverp (Belgicko), Lodewyk van Berken, predstavil koncept absolútnej symetrie umiestnenia plôšok na kameni. Toto dosahoval na revolučnom nástroji, ktorý niesol názov scaif. Scaif využíval rotačný leštiaci kotúč, ktorý bol impregnovaný olivovým olejom a jeho povrch pokrýval diamantový prach (podobne ako dnešný "Facetron"). Tento stroj dokázal odbrúsiť každý nežiaduci prvok na povrchu kameňa. Vojvoda Burgundska, Charles Bold (1433 - 1477) bol tak zaujatý týmto "dokonalým brúsom", že sa stal jeho patrónom, a van Berque dostal za tri dokonale vybrúsené diamanty solídnu sumu 3000 zlatých. Tak vzniklo povolanie "brúsič diamantov". Vynález brúsenia na oceľovej podložke pokrytej diamantovým prachom poskytol brúsičom viac možností opracovania kameňov: na konci 15. storočia sa objavili "tabuľkové" brúsy v tvaroch kosoštvorca, štvorca, obdĺžnika alebo ruže.

Prvé zmienky o darovaní diamantov ako symbolov lásky sú tiež z tohto obdobia. Tradíciu začal v roku 1477 arcivojvoda Maximilián Rakúsky, keď diamantový zásnubný prsteň venoval Márii Burgundskej. Od tej doby sa tradícia diamantových zásnubných prsteňov rozšírila po celom svete z aristokratických rodín do rodín priemyselníkov a v poslednom storočí tiež do rodín "obyčajných smrteľníkov".

16. storočie

V 16. storočí brúsič Giacomo Tagliacarne a renesančný šperkár Giovanni delle Corniole ďalej zdokonalili umenie brúsenia faziet. Počas tohto obdobia predstavili nový typ rezu známy ako "ruža" alebo "rozeta“. Ruža bola populárna po viac než storočie, pretože vytvárala vyššie množstvo lesku v porovnaní s predchádzajúcim hruškovitým brúsom a znižovala straty hmotnosti pri procese rezania. Nevýhodou bolo, že kameň bolo treba veľa brúsiť, aby sa znížili svetelné straty, a rovnako nevytváral dostatočný oheň. Tieto obmedzenia pravdepodobne v konečnom dôsledku viedli k vynálezu briliantového brúsu.

V zlatom veku 16. storočia bol diamantový obchod hlavne v rukách portugalských židov a talianskych obchodníkov, teda potom, čo moreplavec Vasco de Gama objavil priamu cestu do Indie (1498). Vtedy sa presunulo centrum obchodu z Benátok do Lisabonu.

17. storočie

V 17. storočí začala éra brúsenia rozmanitých tvarov. Diamanty sa brúsili ako ovály, kvapky, markízy a iné. Remeselníci pochádzali z Antverp, kde pracovali v najvyšších poschodiach domov, kde bolo najlepšie svetlo.

Francúzsky klenotník, Jean-Baptiste Tavernier (1605 -1689), bol jedným z prvých priekopníkov európskeho obchodu s diamantmi v Indii. Hoci sa narodil v Paríži, jeho predkovia boli práve z belgických Antverp. Vo svojej knihe "Šesť ciest Jeana-Baptista Taverniera" zdokumentoval mnoho historicky významných diamantových rezov v histórii Indie. Diamant Florentine bol pôvodne vo vlastníctve burgundského vojvodu (v pol 14. storočia) z rodiny Medicijcov. Jean Baptiste Tavernier zachytil brús kameňa na kresbe v roku 1657, kedy bol v zbierke veľkovojvodu Toskánska. Posledná známa fotka Florentine Diamond bola z konca 18. storočia, kedy bola zasadená do ornamentov na korunovačných klenotoch Habsburgovcov.

PRVÝ BRILIANTOVÝ BRÚS

Prvý "briliantový" brús bol predstavený v 17. storočí a je prisudzovaný talianskemu veľvyslancovi, kardinálovi Mazarinovi. Tento kardinál sa narodil ako Giulio Raimondo Mazzarino a jeho dlhodobou vášňou boli drahé kamene. Prvý briliant bol známy ako "Mazarinov​​", mal dvojaké brúsenie, teda 17 faziet na korune kameňa. V tomto storočí benátsky leštič menom Vincent Peruzzi predstavil nový typ brúsenia, keď zdvojnásobil počet faziet na korune zo 17 na 33.

Vlastníctvo známeho diamantu Koh-i-Noor sa prenieslo zo Sultána na perzského princa Aurangzeba niekedy v polovici 17. storočia. Princ Aurangzeb sa zaslúžil o náhodné zmenšenie kameňa z pôvodných 793 karátov na skromných 186 karátov, prišlo k tomu kvôli chybe brúsičov drahokamu.

V polovici 17. storočia kúpil francúzsky veľvyslanec v Turecku, Nicholas Harlai, 55 karátový diamant hruškovitého tvaru "Sancy Diamond". Ten bol následne predaný kardinálovi Mazarinovi, ďalej ruskému kniežaťu Anatolyjovi Demodiffovi v 19. storočí a na začiatku 20. storočia Williamovi Waldorf Autorovi.

18. storočie

V 18. storočí boli diamanty brúsené do tvaru a la Mazarin alebo Peruzzi, teda do tvaru malých vankúšov skôr, ako do guľatého tvaru alebo do tvaru roziet. Ako prvé boli brúsené štvorce a obdĺžniky, a ďalej sa zaobľovali rohy. Tieto "vankúšové" brúsy sú dnes známe ako staré banské brúsy.

Do konca 18. storočia boli indické bane vyťažené, no aj napriek objavu prvých baní v Brazílii v druhej polovici 18. storočia už nebola obnovená prosperita Antverp.

19. storočie

Koh-i-Noor zmenil majiteľa ešte niekoľkokrát. Keď bol jeho majiteľ šáh Shuja zvrhnutý v roku 1810, hľadal útočisko v Lahore aj so svojím diamantom. Šáh Shuja a Koh-i-Noor zostali pod ochranou Raja Ranjit Singha až do smrti Raja. Vtedy sa Pandžáb dostal pod britskú kontrolu. Koh-i-Noor zostal v Lahore vo vlastníctve ministerstva financií až do roku 1848, kedy podľa podmienok "Zmluvy o Lahore", britská Východoindická spoločnosť prepravila drahokam do ríše Britov. Za kráľovnej Viktórie (cisárovná Indie) bol v roku 1851 Koh-i-Noor znovu brúsený až na 105 karátov. Kamenár z Amsterdamu použil parný rezací kotúč a potreboval na dokončenie práce 38 dní. Teraz je tento diamant v Tower of London, kde je zasadený do koruny kráľovnej Alžbety.

20. storočie

Už v druhej polovici 19. storočia po rozsiahlom experimentovaní prišiel Henry Morse v USA s prvým moderným briliantovým brúsom, ktorý neskôr zdokonalil, matematicky zdôvodnil a v roku 1919 popísal v USA Marcel Tolkowskiy ktorý je dnes považovaný za vynálezcu moderného briliantového brúsu. Moderný briliantový brús sa skladá celkom z 58 plôšok. K dispozícii je tak 33 plôšok na korune a 25 v pavilóne. V posledných desaťročiach sa brúsia aj dlhé pásy, ktoré môžu mať 32, 64, 80 alebo 96 faziet.

25. júna 1905 našiel Frederick Wells najväčší surový drahokam na svete, v banskej spoločnosti Premier Diamond v Cullinane v Južnej Afrike. Tzv. "Cullinan Diamond" vážil 3106,75 karátu alebo 621,35 g. Najväčší leštený drahokam sa volá "Veľká hviezda Afriky" a má 530,2 karátu.

Prvý diamantový kartel De Beers.

V roku 1871 bratia De Beers, majitelia malej farmy v Kimberley, dali povolenie holandským lovcom diamantov, aby preskúmali ich pozemky. Ukázalo sa, že oplýva diamantmi. Táto správa sa rozšírila ako oheň a farma bola obkolesená lovcami pokladov.

De Beers predali svoju farmu a odsťahovali sa. Medzi najambicióznejšími hľadačmi bolo pár Angličanov: Cecil J. Rhones a bratia Harry a Barney Bornatovci. Postupne skupovali jednu koncesiu za druhou, až sa stali majiteľmi najväčšej časti baní v Kimberley. V roku 1888 založili spoločnosť De Beers Consolidated Mines Limited, predchodcu spoločnosti hrajúcej aj v súčasnosti veľmi dôležitú úlohu na diamantovom trhu.

Spoločnosť De Beers má veľmi zložitý systém mnohých spoločností so vzájomne skríženým vlastníctvom, ktoré zahŕňajú celý priemysel od vykupovania suroviny z vlastných baní i baní iných ťažobných spoločností, cez spracovanie až po predaj (Diamond Producers Association, ktorá vlastní jednotlivé bane spoločnosti De Beers Consolidated Mines Ltd. Ďalšou dcérskou spoločnosťou je Diamond Corporation, ktorá dojednáva zmluvy s diamantovými baňami, De Beers Centenary AG, Central Selling Organisation a ďalšie). Práve De Beers Centenary vlastní zmluvami dlhodobo zaistené práva nakupovať neopracované diamanty z ťažby v iných krajinách. Navyše má podiely vo viac než 1300 juhoafrických a medzinárodných spoločnostiach. Týmto spôsobom až do roku 2001 kontrolovala De Beers celosvetový trh, vrátane produkcie najväčšej ťažobnej spoločnosti Alrosa. Avšak vyčerpávanie juhoafrických baní a otváranie ďalších baní napr. v Rusku, Kanade či Austrálii, postupne De Beers pripravilo o kontrolu nad celým trhom a túto snahu tak v roku 2001 oficiálne vzdal. Napriek tomu je ale dodnes najväčším obchodníkom na trhu.

 
Zdroje: AllAboutGemstones.com, iné internetové zdroje