Prvorazba podľa pôvodného autorského modelu z roku 1923 zapožičaného z Múzea Vysočina Pelhřimov.

Josef Šejnost bol český sochár a medailér. V roku 1922 si u neho minister financií Alois Rašín objednal návrh na svätováclavský dukát. Postrelenie a následná smrť Aloisa Rašína 18. februára 1923 však realizáciu projektu znemožnila. Josef Šejnost požiadal kremnickú mincovňu o razbu vlastného návrhu na svoje náklady.

Po odmietnutí sa rozhodol vydať dukáty v obmedzenom počte v zahraničí. V rokoch 1923 a 1924 bolo realizovaných 20 bronzových a 3 zlaté odrazky.

V roku 1971 venoval pôvodný model autorov syn adad. soch. Zdeněk Šejnost pelhřimovskému múzeu. Vydanie svätováclavského dukátu z originálneho autorského modelu sa uskutočnilo vďaka Múzeu vysočina Pelhřimov, p.o., které model zapožičalo na realizáciu tejto prvorazby. Pre Josefa Šejnosta je čiastočným zadosťučinením skutočnosť, že sa po 92 rokoch realizuje razba svätováclavských duktáov v mieste, kde pôvodne chcel - v kremnickej mincovni.

Ako som modeloval Dra Rašína a Svatováclavský dukát.

Ministra Rašína modeloval som v jeho byte. 17. februára 1922. Zasmiali sa na mňa jeho dobrácke oči a ústami zahral šelmovský úsmev: „Tak čo so mnou hodláte robiť?“ „Nič zlé, pán doktor, len si vás tuto posadím do klubovky a budem sa na vás pozerať.“ Priznám sa, že táto bodrosťou pri našom začiatku ma trochu zmiatla. Predstavoval som si, že sa stretnem so štátnikom tvrdých rysov - veď sa pred ním chvelo tisíce keťasov pri jeho finančnej reforme - a zatiaľ do klubovky s horiacou cigarou sadal si „veko“ p. Rašínovej, pravý slovanský holúbok. Pani Rašínová asistovala skoro pri všetkých sedeniach a plietla obyčajne pri tom akýsi veľmi dôkladný sveter asi pre niektorého zo svojich chlapcov. Niekedy zjavila sa v izbe aj sl. Liduška a dr. Rašín nikdy nezabudol ju k sebe zavolať, „poď sem, maličká“, a nežne ju pri tom hladieval a vyzvedal, kde bola na hodine a akú novú hudobnú produkciu mu chystá. Aj o svojich synoch Rašín často sa zmieňoval a že ich vedie k tomu, aby každú svoju činnosť hľadeli vykonať dokonale. Tak napr. pri učení rečiam im radil, aby knihy, ktoré prekladajú, preložili tak, aby sa dali vydať.

O politike sme nehovorievali, ale zato ožil a zvrúcnel pri rozhovoroch, dotýkajúcich sa českej histórie. O pražskom hrade a sv. Vítovi hovorieval takmer s posvätnou úctou a hovoril, že prostriedky na jeho obnovenie je nutné poskytnúť v miere neobmedzenej. Rovnako vrúcny bol aj jeho pomer k 1000r histórii pražskej mincovne, o ktorej často sme hovorievali; pražskú mincovňu chcel znovuzriadiť. Sám praktizoval ako mladý doktor v jej starej budove na súde na Ovocnom trhu a rozprával mi, že je tam ešte zachovaná taviareň, ktorú vraj mi sluha ukáže. Pri tom rozprával, ako tam robil ešte s jedným mladým doktorom vyšetrujúceho sudcu u priestupkového súdu. Vtedy vraj im posielali veľa krádeží peňaženiek, obyčajne vraj prišla nejaká kuchárka alebo pani, ktorej na trhu vzali z kabelky peňaženku. Tu vraj sa jej vždy napred pýtali, či mala kabelku zatvorenú, a ak povedala že nevie, pomáhali jej, že predsa nechodí s otvorenou kabelkou po Prahe, a povedala ak potom, že mala zatvorenú, poslali celý prípad k trestnému súdu .

Mincovňu pražskú hodlal znovuzriadiť na základe prvého zákona, ako on hovoril „Lex Rašín“. Právne vraj ako regál českého štátu neprestala existovať, len jej činnosť bola dočasne prenesená do Viedne. Pražskú mincovňu zamýšľal pôvodne umiestniť v jej starej budove, vraj by sa presklil jeden dvor a že by tým vznikla veľká sála na umiestnenie strojov. Pýtal sa ma, nepôsobia ako stroje raziace veľký hluk. Odvetil som, že hluk týchto strojov nie je tak veľký, ale moderná valcovňa že otriasa základmi budov. Neskôr rozhodol sa zriadiť budovu novú, modernú. A síce tak, že by to v podstate bolo vysokou pevnou stenou ohradené miesto s jediným vchodom. Navonok k tejto stene boli by pristavené kancelárie, miestnosti archívu a múzea s monumentálne riešenou kamennou fasádou, nemeniteľnú. A vnútro za touto stenou by ponechal inžinierom, aby zo železných konštrukcií a skla zariadili si to po svojom, pretože technika mincová sa časom mení a ak nie je na to pamätané, je nutné po čase celú budovu rozvŕtať. A mincovňa (bola zrušená za Fr. Jozefa r. 1857), že by ju žiadali späť aspoň pre múzeum. Na jeho želanie spýtal som sa na to Dra Fialy, ktorý oznámil, že posledný stroj z pražskej mincovne bol rozbitý a do starého železa predaný v deväťdesiatych rokoch. O vojne a našom 28. októbri často sme hovorili. Rozprával, že predĺženie vojny zavinil vlastne Čech minister Trnka. Keď rakúske vojsko po svojej porážke v r. 1914 ustúpilo ku Krakovu, bolo v pláne generálneho štábu ustúpiť až na Českomoravskú vysočinu a zakúriť ostravské bane. Trnka vraj došiel k cisárovi a tento zámer zmaril. Keby to boli urobili, iste vraj by nemohli potom použiť tohto uhlia pre železiarne a tým vojnu predĺžiť. Čo o 28. októbri sme hovorili, je celkom už známe. Ukazoval mi prvú listinu republiky, svoj rukopis prvého zákona, „Lex Rašín“, ako žartom hovorieval. Po 28. októbri vraj sa najviac báli dragúnom v Brandýse a maďarského pluku na Hradčanoch. Tým vraj však dr. Scheiner nahovoril, že je v Uhorsku tiež revolúcia, aby išli domov. Vraj pôjdu, ale so zbraňami. Súhlas, ale v Břeclave predsa ich odzbrojili.

Tak hovorievali sme ešte o všelijakých veciach, o hubách, o lyžovaní, o umení, pričom neskrývane prejavoval, že nie je ctiteľom moderných smerov. Napr. som mal hojne možností študovať zmeny v tvári Rašínovej, ktorá pri povrchnom pozorovaní sa zdala tak pokojná. A zatiaľ to v nej len hralo, ako je to u sangvinikov a cholerikov. Niekedy mal som aj príležitosť vidieť Dra Rašína vo svojom živle, keď prišiel p. Dr. Žáček na poradu s nejakým sporom, trebárs, že akýsi Maďar žiadal zastúpenie v procese bežnom, neviem už či peňazí alebo cenných papierov. Ako dopadol, láskavý čitateľ si domyslí.

13. apríla 1922 mi sedel Dr. Rašín naposledy (po 23.) a modelovanie som ukončil po komisiu všetkých členov rodiny. „Nech ten môj medailón nepredávate nikomu lacno“.  „Rašín je vzácna osoba,“ povedal mi, keď som svoju prácu ukladal.

Druhý deň popoludní na Veľký piatok odlieval som v kuchyni u Rašína na dokončený medailón sadrovú formu. K tejto nezvyklej podívanej zbehli sa celé domácnosti, prišiel aj dr. Rašín sám s inž. Novákom, s ktorým predtým v salóniku konferoval. Keď som nalial sadru a čakal, až zatvrdne, povedal mi Dr. Rašín: „Počúvajte, na jeseň sa bude raziť dukát, budete na neho robiť model; premýšľajte čo naňho dať!“ Povedal som mu na to: “Pán minister, s dukátmi je to vlastne jednoduchá vec. Je to minca, ktorá už mnoho storočí sa u nás razila a býval na ňom obyčajne sv. Václav. Musí na ňu prísť opäť nejaký dux (od toho má svoje meno buď skutočný, v našom prípade p. prezident, alebo vodca ideálne, vodca blanických rytierov sv. Václav, ktorý tam býval). A na rub štátny znak. „Pán Ing. Novák na to prehodil k Dr Rašínovi: „Tak vidíte, máte po starosti.“ Dr. Rašín dodal „premýšľajte ešte o tom, a až budete niečo mať, príďte.“ Vtedy vlastne bolo v mysli Dra Rašína pevne rozhodnuté o vzhľade dukátu. Takto vyzvaný , pustil som sa do zverenej úlohy, ktorá mi nebola nová. Mal som sv. Václava aj na prvej súťaži na mincu a na medailu karlínsku. Dňa 17. mája zišiel som sa náhodou s Dr. Rašínom u min. predsedu Švehla, ktorého som vtedy modeloval . Pýtal sa ma: „Čo robí dukát? Premýšľate o ňom?“ Povedal som: „Áno, práve sa k vám chystám“, dohovorili sme schôdzku a 24. mája som ho navštívil. Myšlienka urobiť dukát so sv. Václavom sa mu páčila, predložil som mu niektoré české denáre aj ich vyobrazenie, na ktorých bolo na prvý pohľad to viditeľné, že svätováclavská tradícia na minciach jest bezmála tisícročná. Rozhodol sa definitívne pre sv. Václava. Bola teraz otázka, ako ho pojať, či vo funkcii politickej ako kniežaťa v majestáte s čiapkou kniežacou a bohatým plášťom, alebo ako vojvodcu bojovníka, ako býval zobrazovaný skoro vždy na denároch českých. Rozhodol sa pre vojvodcu. Je vraj dnes všeobecne ako národný hrdina, vodca blanických rytierov, a tým vraj aj odpadnú všetky námietky proti nemu. Tým bola daná jasná direktíva ďalšiemu môjmu štúdiu.

27. júna bol som u Dra Rašína opäť. Tento krát s problémom leva. Priniesol som mu na ukážku celý rad starých českých mincí, na ktorých bolo vidieť vývoj a zároveň úpadok českého leva, ktorý akoby bol zrkadlom toho, ako sa politicky nášmu štátu viedlo. Dr. Rašín podrobne to prezeral a rozhodol sa pre živosť a skok leva podľa najdávnejšej tradície, ktorej som sa mal naďalej držať. O strane so sv. Václavom pýtal sa, aký dať nápis. Zhodli sme sa na tom, že najlepšie budú posledné slová Svätováclavského chorálu „Nedaj zahynúť nám aj budúcim!“, ktorý býval štátnou hymnou. Sv. Václav najlepší že bude v celej postave, pretože tak vždy na českých dukátoch býval. Potom nastalo leto - prázdniny, a na Dra Rašína som sa dostal až 27. septembra. Priniesol som mu dve kresby leva v skoku. Je to v podstate už ten, ktorý je na definitívnom modeli môjho návrhu.

Bol s ním spokojný a povedal: „tak leva by sme už mali, a čo sv. Václav?“ Mal som so sebou denár kniežaťa Václava II. (Fiala tab. XIX č. 2), na ktorom jest sv. Václav zobrazený v krúžkovej košeli s nákrčníkom vpredu otvoreným, s prilbou nánosníkovou a s veľkým štítom na remeni cez prsia zaveseným. Dr. Rašín rozhodol, že pri tomto odetí zostaneme, pretože je na ňom zobrazená drôtená košeľa, nákrčník i prilba, ktoré dodnes chovajú vo Svätovítskom poklade.

29. októbra pozval ma min. Dr. Rašín po svojom mladšom synovi, aby som ho po obede navštívil. Hovorili sme o mojej novej pamätnej doske v Obecnom dome v miestnosti, kde vydaný bol prvý zákon, a okrem iného hlavne o dukáte, akú pozíciu dať sv. Václavovi. Minister Rašín usúdil, ak má byť dukát vydaný ako jubilejný k budúcemu 28. októbru, že to musí byť vojvodca útočný, ako duch našich predkov, ktorý sa v národe prebudil a ktorý viedol 28. októbra starého českého leva do boja za oslobodenie. A vyzval ma, aby som v tomto smere našiel vhodnú pozíciu. Hovorili sme aj o type písma. 26. novembra bol som pozvaný k Dr Rašínovi opäť. Čítal mi koncept zákona, ak má sa užiť slovo knieža alebo vojvoda a prívlastok svätý a ak má v opise stáť aj budúcim či nie budúcim. Ukazoval som mu skice rôznych póz sv. Václava, rozhodol sa pre postoj sv. Václava, ako sa chystá vykročiť. Oznámil som mu, že požiadam biskupa Podlahu, aby mi dovolil podľa tých skíc odfotografovať svätováclavské brnenie a čo vôbec súdi o tom kostýmovaní. Do zbroje že oblečieme vojaka a aspoň sa pozrieme, ako to vyzerá v skutočnosti. Schvaľoval to. Ešte v ten istý deň napísal som Dr podlahy. Po jeho súhlase požiadal som min. Havla v telovýchovnom oddelení min. Národnej obrany a on mi odporučil rotmajstra Pecháčka, známeho sokolského borca. Pri obliekaní pomáhal aj maliar Štapfer, ktorý z Národného divadla priniesol chýbajúce časti výzbroje. Medzitým mal Dr. Rašín svoju známu reč v Pardubiciach. K fotografovaniu vojaka vo svätováclavskej zbroji došlo 14. decembra skoro popoludní vzhľadom k svetu. Boli prítomní páni z ministerstva financií a prišiel aj Dr. Rašín s Drom V. Pospíšilom. V byte biskupa Podlahy obliekli sme Pecháčka v starodávnu zbroj za prítomnosti Dra Rašína, ktorý zvlášť Svätováclavský meč pozorne prezeral. Vytiahol ho z pošvy a mávol ním vo vzduchu. Kvôli svetlu vyšli sme do kamenárskej huty za sv. Vítom, kde som Pecháčka staval do pripravených póz, ktoré som Dr Rašínovi pri poslednej návšteve ukazoval. Fotograf Brunner-Dvorak bral snímky. Asi po tretej snímke pristúpil ku mne min. Dr. Rašín zozadu: „Musím do snemovne, tak len mi to dobre urobte.“ A odišiel s Drom Pospíšilom. Fotografoval som ešte 6 snímok a nakoniec všetci sme sa fotografovali s modelom. Škoda, že nevzali sme tú snímku hneď s min. Rašínom. 19. decembra navštívil som p. min. Rašína v byte pred jeho odchodom do ministerstva. Hovoril som s ním krátko. Ukázal som mu hotové kópie, prehliadol ich a ukázal prstom na jednu: „Zostaneme pri tejto. Robte model.“ To bolo naposledy, čo som ho videl. Prišli Vianoce, o ktorých p. min. Rašín odišiel do Krkonôš.

Potom prišiel piaty január 1923, ktorý naraz všetko prerušil a zničil.

Dobová literatúra:

... Značky sú určité značky českých mincmajstrov a len toliare, na ktorých schádza lev pod poprsím kráľa, boli asi razené pre Albrechta (1580, 1585, 1587).

Albrecht sám dodával razidlá na toliare, ktoré sa ryteckou prácou líšia zrejme od razenia s českým levom. Najnápadnejšie sú však toliare so značkou psia hlava a táto značka mohla by sa Albrechtovi pripísať.

Dr. Katz poukazuje ku svojim vývodom o mincovni Budějovickej (pozri vestník str. 213) a trvá na svojom názore, že značka „psia hlava“ jest značkou mincovne Budějovickej za mincmajstra Mattighofera.

Pán stav. Vávra jest tej mienky, že razidlá toliarov 1580, 1585 a 1587 zhotovené boli v Prahe tým istým rytcom (Scholzom), ktorý ryl razidlá pre malé groše z tých istých rokov, u ktorých použité rovnakých písmen a charakteristického krížika na začiatku odpisu.

Debatný večer 21. septembra 1923. Prieť. 15 čl. Konateľ oznamuje, že sa informoval v ministerstve financií o spôsobe, akým dukáty prideľované budú, ale bolo mu povedané, že doteraz o tom jednané nebolo.

Prednáša p. Predseda o žetónoch Pavla Sixta Trautsona grófa z Falkenštejna a po opísaní života tohto dvorana predkladá vzácne tieto razby v niekoľkých rôznorodostiach z rokov 1589, 1591 a 1600.

Rozprúdená potom debata o výstave a p. Predseda oznamuje, aké kroky urobil v prospech tejto veci.

Členská schôdza 5. októbra 1923. Prítomných 23 členov. Prednáša pr Fiala o Baltazar Zwirnerovi, mincmajstrovi olomouckom. Podľa zozbieraných dát archívnych jest zrejmé, že Zwirner z počiatku osoba vážená, neskôr nekalými praktikami svoju reputáciu tak si pokazil, že bol súdne stíhaný a väznený a r. 1626 vypovedaný. Keď sa zmocnil Mansfeld mesta Opavy, zariadil si tam Zwirner mincovňu a sfalšoval mince s razom cisárskym a letopočtom 1623. Potom utiekol do Dánska, kde sa stal mincmajstrom.

Pán Vávra vyslovuje domnienku, že Zwirner razil tiež v Brne r. 1624, keďže známe sú groše nesúce značku B v líci a BZ na rube.

Konateľ upozorňuje na rozetku zvláštneho tvaru, akú na razbách olomouckých vidíme nad hlavou Ferdinanda II. (Jún. A S: 530) a akú nachádzame aj na razbách bezo značky (jún. A S: 527 a 528), čo by prideleniu takýchto razení do Olomouca za mincovania Zwirnerovho potvrdzovalo.

Konateľ referuje o expozícii kremnickej mincovne na pražskom veľtrhu, kde boli vystavené nielen medaily doteraz razené, ale vystavený aj postup práce pri výrobe modernej medaily.

O spôsobe, akým prideľované budú dukáty podľa vyhlášky uverejnenej v denných listoch, rozprúdená čulá debata a vzaté s vďakou na vedomie, že správny výbor dopísal ministerstvu financií, aby pri rovnakej ponuke vziať bol na zreteľ na našich členov a aby do komisie pre prídel dukátov pozvaný bol delegát NSC (nestalo sa tak).

Debatný večer 19. októbra 1923. Prítomní 32 členovia. Predsedá p. R. Fiala.

Prednáša p. Uč. Mareš o českých dvadsiatnikoch, ktoré zavedené boli za Márie Terézie a r. 1754 po prvé v pražskej mincovni boli razené na základe mincovej zmluvy z 21. septembra 1753 s Bavorskom.

Nový druh peňazí po 20 a 10 grajciaroch čoskoro nadobudol obľuby a razený bol po celý čas zmluvy či konvencie až do r. 1857, kedy mincovňa pražská bola zrušená. Za Márie Terézie raziť tiež s podobou cisára Františka, po jeho smrti potom ďalej s letopočtom 1765 ešte po 3 roky, ktoré vyznačené písmenami A, B, C, umiestnenými pod hlavou cisára.

Po prehliadke zbierky týchto razení predkladá konateľ rad dvadsiatnikov a desiatnik z mincovne kremnickej, kde začalo sa s razbou týchto konvenčných mincí ešte len r. 1755.

Tiež tu raziť po smrti Františka I. ďalej až do r. 1780, takže poznáme rad písmen od A až do P, ktoré pridávajú ku značke mincovne B teda BA, BB, BC, BD atď. Desaťhalierniky poznáme len s BA a BB, takže razené s podobou Františka I len do r. 1767.

K razbám Františka Lotrinského toho pripomíname, že to boli razby pre cisára rímskeho ako tomu odpis na nich svedčí: Franciscus Dei Graciae, Romanorum Imperator Sempar Augustut Germaniae Ierosolymae Rex, Lotharingiae, Barri, Mangus Hetruriae Dux.

Ani titul kráľa českého ani uhorského na nich nie je, lebo František lotrinský tu ani tam kráľom nebol.

Sochár p. Šejnost predkladá odrazky svojho návrhu na dukát Svätováclavský, ktorého redukcia vykonaná bola v parížskej mincovni.

Odrazky označené sú slovom Essa. (skúška, vzor) a umelec venoval jeden kus v prospech nášho fondu výstavného, ​​za čo mu p. predsedom vzdaný bol vrelý dík.

Členská schôdza 2. nov. 1920. Prítomných 21 členov. Predsedá p. Siace. Pilát. Prednáša p. Dr. Katz o grajciaroch z českých mincovní (opečiatkuje vo "Vestníku").

Pán siace. Pilát predkladá jubilejný dukát č. 700 jemu pridelený a dvojdukát pamätný 1923. V debate vzniknutej poukázané na vady novej tejto mince, tak na obvod okolo znaku a poprsie, ktorý jest vytýčený prerušovanými výsekmi kruhu, ktoré pôsobia nepokojne a rušivo na vzhľad novej mince.

Konateľ zmieňuje sa potom krátko o postupe zákonných a ministerských nariadení, razby dukátov sa týkajúcich (pozri tiež Vestník str. 222). Veľkosť dvojdukátov určená nariadením z 18. októbra 1923. Pripomína, že ministerstvo financií pred počatím s razbou dukátov resp. dvojdukátov, považovalo za potrebné vyžiadať si druhé dobrozdanie numizmatikov a to o niektorých určitých otázkach aj pozvalo na poradu niekoľko numizmatikov. Predmet porady aj jej výsledok uvedený v protokole, ktorý znie:

Z á p i s:

o porade, ktorá sa konala 11. Júla 1923 v ministerstve financií za predsedníctva pána ministra financií.

Prítomní páni: K. Chaura, starožitník v Prahe, Dr Katz, poštová rada v Prahe, Dr Skalský, správca numizmatického oddelenia Národného Múzea v Prahe, A. PLUNDRA, kustos múzea v Pardubiciach.

Sbírka zákonů