Podľa miestnej povesti je založenie Telču spájané s víťazstvom moravského kniežaťa Otta II. nad českým Břetislavom r. 1099. Na pamäť bitky vraj založil víťaz kaplnku, neskôr kostol a osadu, dnešné Staré Mesto. Historicky doložená je ešte správa o zemepanskom dvorci a strážnej veži s kostolíkom - sídle kráľovského správcu. Tento kráľovský tovar Telč vyplatil Karol IV. najprv zo zástavy (1335) a neskôr vymenil za pohraničný hrad Bánov (1339) s Henrichom z Hradca. Tento rod zakladá nový Telč. Predpokladá sa, že to bol Menhart z Hradca, ktorý po roku 1354 postavil hrad, kostol, vodné opevnenie a gotické domy po obvode rozsiahleho trhoviska. Rozvíjajúce sa mesto, obdarené už od Karla IV. právom hrdelným a výročnými trhmi, trpelo v ďalšom čase požiarmi (1386 vyhorela celá západná polovica námestia vrátane kostola a radnice) a neskôr husitskými búrkami. Podľa mestskej kroniky, založenej 1359 (a neskôr stratenej), bol Telč - okrem hradu - dobytý 1423 husitským vojskom, potom Janom Hvězdou z Vícemilic. Mesto sa dlho spamätávalo, aj keď získalo v 15. storočí ďalšie privilégiá (jarmok, varenie piva, predaj soli).

V polovici 16. storočia sa ujíma telčského panstva Zachariáš z Hradca a nastáva doba rozkvetu pre hrad aj mesto. Panovanie Slavatov je poznamenané tridsaťročnou vojnou. Telč aj celý kraj trpí pod švédskymi (ale aj cisárskymi) vojskami. Mesto bolo r. 1645 i krátko obsadené a vyrabované Švédmi. Panstvo spravovali mužskí členovia rodu (Vilém, Jáchym Oldřich, Ferdinand Vilém), do Telčskej histórie sa však najvýraznejšie zapísala vdova po prostrednom z nich - Františka, rod. grófka z Meggau. Povolala do Telča jezuitov, dala pre nich postaviť sídlo priamo oproti zámku (1655), kostol Mena Ježiš (1667), prestavuje bývalú sladovňu pod farským kostolom v konvikt sv. Anjelov (akúsi chrámovú hudobnú školu), zakladá nový cintorín na Podolí (1676). V tom čase je založené aj jezuitské latinské gymnázium, lekáreň a meteorologická stanica. Slavatovia umierajú bez mužských potomkov a posledný syn Františky, Jan Karel Jáchym, generálny predstavený karmelitánskeho rádu, sa cez pápežský dišpenz odmieta vrátiť na rodové statky.

V Telči nastupuje rod Lichtensteinov-Kastelkornov, ale už prvý z nich - František Antonín (postavil kostol sv. Jána Nepomuckého a rozšíril kaplnku sv. Vojtecha) zomiera r. 1761 bez mužského dediča. Príbuzný po praslici, Alois gróf Podstatský, spája 1762 erby oboch rodov. Podstatskí-Lichtensteinovia hospodárili potom v Telči až do roku 1945, kedy boli poslední členovia rodu vysídlení do Rakúska.

18. storočie je poznačené vrchnostenským útlakom, potom však nastáva vzostup meštianskeho stavu a majetnejší mešťania si krášlia mesto fontánami, mariánskym stĺpom, sochami a kaplnkami. V druhej polovici storočia prichádzajú jozefínske zmeny: 1773 je zrušený jezuitský rád (zo sídla sa stávajú kasárne), o rok neskôr gymnázium, 1785 kostol sv. Ducha a ďalšia kaplnka. Nastáva germanizačné obdobie v školách, vo verejnom živote aj v rodinách.

Počiatok 19. storočia je v znamení industrializácie. V bývalom Slavatovskom dvore vzniká Langova továreň na súkna, ktorá mala až 600 zamestnancov. Druhá polovica 19. storočia priniesla posun v národnom uvedomení. Dôležitú úlohu hrali školy, od 60. rokov už české, vrátane nižšej reálky, založenej 1852. Vďaka učiteľom a profesorom aj ďalším, ktorí tu pôsobili (nakladateľ Šolc a i.), vznikali spolky (Občianska beseda, Omladina, Sokol, Národná jednota) a Telč hral významnú úlohu v celom juhozápadnom moravskom regióne. Postavením železnice z Kostelca do Telča 1898 a jej prepojením cez Slavonice do rakúskej Švarcenavy skončila aj komunikačná izolácia mesta. Rozprúdil sa nový kultúrny i hospodársky život. Telč ožil a rástol. Vnútri medzi rybníkmi a bránami si však podržal pôvabnú tvár Zachariášových časov. To je tiež dôvod, prečo bolo historické jadro mesta zapísané v r. 1992 na Zoznam svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Vykupujeme produkty, ktorých predaj sprostredkúvame. V prípade mincí po individuálnej dohode zaisťujeme ich spätný predaj.