Kertag čiže kôň Przewalského (Equus przewalskii), nazvaný podľa svojho objaviteľa generála cárskej armády Nikolaja Michajloviča Przewalského, je jediným doteraz žijúcim predkom našich domácich koní. Teritóriom tohto divokého koňa bývali východoeurópske a stredoázijské stepi, v dnešnej dobe je k videniu skôr len v zoologických záhradách a chovných staniciach. Už na začiatku 19. storočia sa vedelo o voľne pobehujúcich stádach divokých koní, mnohí si však mysleli, že ide o tarpana. Tarpany boli európski príbuzní kertagov, bohužiaľ tento druh vďaka zásahom ľudí neprežil. Za objaviteľa kertaga je považovaný už vyššie spomínaný cestovateľ Przewalskij, nebol síce prírodovedcom ani zoológom, ale vášnivým pozorovateľom. Pri službe v ruskej armáde niekoľkokrát precestoval neznáme oblasti na hranici Mongolska a Číny, vtedajšie útočisko kertagov. Sám však nikdy žiadneho neulovil. Kertagovia, hoci v súčasnosti chované v zajatí, sú predsa len koňmi divokými a nie je možné ich plne domestikovať. Sú viac ostražití ako domáce kone. V prírode boli zvyknutí so svojim stádom ujsť aj ďaleké cesty, aby našli potravu, odolnosť je pre nich teda charakteristická. Keďže si uchovali inštinkty divokých zvierat, nie je možné ich používať k práci. Nie sú zvyknutí nosiť jazdca ani ťahať vozy. Žijú voľne v stádach, dalo by sa povedať, že jediné ich využitie, nie však menej dôležité, je v zoologických záhradách. Roku 1959 bola pražská zoologická záhrada poverená vedením medzinárodnej plemennej knihy koňa Przewalského, ktorú po 2. svetovej vojne založila dr. Erna Mohrová. Tá sa stala vôbec najobsiahlejšou plemennou knihou na svete. Nájdeme v nej všetky dáta o koňoch chovaných v zajatí od roku 1899. Teraz je v nej zapísaných cez 5900 jedincov. Keďže ide o knihu medzinárodnú, všetko je napísané v češtine a angličtine. Existuje aj v internetovej podobe, kde si možno vyhľadať u každého jedinca jeho rodokmeň 3 generácie späť.

Vykupujeme produkty, ktorých predaj sprostredkúvame. V prípade mincí po individuálnej dohode zaisťujeme ich spätný predaj.