História peňazí

Zavedeniu peňazí predchádzali prírodné platidlá od mušlí po drahé kovy, ktoré mali aj svoju vlastnú úžitkovú hodnotu. Peniaze začínajú razbou, ktorá mala zaručovať váhu a rýdzosť danej mince ako kúska kovu. Ďalší vývoj smeroval jednak k normovaniu meny štátom, jednak k posilňovaniu nehmotnej či fiduciárnej (nekrytej) povahy platidiel, ktoré viedli k zavedeniu mincí z obyčajných kovov a papierových platidiel (peniaze s núteným obehom). V súčasnej dobe je väčšia časť peňažných zásob v ekonomike tvorená nehmotnými účtovnými či virtuálnymi peniazmi.

Prostý barter výrobkov za tovar čiže barterový obchod narážal na problém ,,dvojitej väzby": kto chcel vymeniť vajíčka za topánky, musel nájsť niekoho, kto nielen mal topánky na výmenu, ale bol ochotný za ne prijať vajíčka. Preto sa už v predhistorických spoločnostiach začal presadzovať sprostredkovaný obchod pomocou vzácnych, žiaducich a trvanlivých predmetov, ktoré bol každý ochotný prijať, aj keď ich práve nepotreboval. Najznámejšími príkladmi sú mušle kauri a podľa správy cestovateľa Ibrahima Ibn Jakuba sa v našich krajinách v polovici 10. storočia platilo kúskami plátna. Postupne sa však presadili hlavne drahé kovy, pretože boli zriedkavé, trvanlivé a priťahovali aj svojím leskom. Okrem toho mali veľmi malý objem a dali sa takmer ľubovoľne vážiť a deliť. Vážené striebro sa ako sprostredkovateľ výmeny používalo napríklad v Mezopotámii už od 5. tisícročia pred n.l.

Vznik mincí

Mince zrejme vznikli normovaním kúskov drahého kovu, aby ich nebolo treba vážiť. Chammurapiho zákonník z doby okolo roku 1770
pred n.l. už spomína zrnká striebra ako jednotky, ktoré sa nevážili, ale počítali. Prvé mince v západnej civilizácii vznikli koncom 7. storočia
pred n.l. v mestách Malej Ázie, kde sa kvapky elektra (prírodnej zmesi zlata a striebra) označovali razenou značkou mesta či panovníka a nazývali sa statéry. Súvislosť s vážením potvrdzuje aj to, že názvy starých mincí často súčasne znamenali aj váhové jednotky, ako talent, šekel alebo libra.

Ako náhle sa razené mince presadili, mohol však vznikať rozdiel medzi nominálnou hodnotou mince a skutočným obsahom drahého kovu. So zákonným stanovovaním meny začali už grécke mestá, presadili ich však až rímski cisári. Až do konca 19. storočia sa mena definovala tzv. menovým číslom, ktoré určovalo, koľko mincí sa vyrazí z určitého množstva drahého kovu. Pretože sa v Stredomorí používali ako zlaté (na východe), tak aj strieborné (v Grécku) a bronzové (Rím) mince, vznikli tiež rôzne menové systémy a už cisár Konštantín sa pokúsil zaviesť jednotnú zlatú menu (solidus).

Prechod na menu bez obsahu kovu a založenú iba na dôvere obchodníkov pripravil vznik zmeniek. Zaujímavú formu zmenky predstavovali anglické tally sticks, pôvodne drevené paličky so zárezmi, ktoré označovali sumu. Palička sa rozštiepila na dve polovice tak, aby na oboch boli zárezy vidieť, a predstavovala pôvodne potvrdenie o zaplatenej dani: polovicu si nechal výberca a druhú platiteľ. Papierové zmenky, pôvodne potvrdenie o uložených peniazoch, mohli byť vystavené ,,na doručiteľa", takže ich za mince mohol vymeniť v banke ktokoľvek.

Z papierových zmeniek sa v Číne vyvinuli štátne bankovky s pevnými hodnotami už v 11. storočí, v Európe sa prvé bankovky objavili
v roku 1661, kedy ich z nedostatku strieborných mincí začala vydávať štokholmská banka. Ľudia ich však prijímali dosť neochotne, zvlášť keď sa ukázalo, že ich môže postihnúť ,,bankrot", stav, kedy banka svoj záväzok nechce alebo nemôže kryť. Tieto skutočné bankovky sa potom používali až do 20. storočia, Anglická banka (Bank of England) dostala monopol na ich vydávanie roku 1694, zatiaľ čo napríklad
v USA ich využívali tisícky bánk, často len s miestnou pôsobnosťou, až do roku 1913.