Zlatý štandard

Definícia zlatého štandardu

Zlatý štandard bol záväzok účastníckych krajín zafixovať svoje domáce meny voči určitému množstvu zlata. Národná mena a iné formy peňazí (bankové vklady a bankovky) sa za určitú pevnú čiastku voľne zamieňali za zlato.
Zlatý štandard nebol vytvorený, ale skôr vznikol z obyčajného prijatia zlata ako využiteľnej meny. Fakt, že zlato počas času stratilo najmenej na svojej hodnote zohral významnú úlohu v prijatí zlatého štandardu.

Vznik zlatého štandardu 

Prvé zlaté mince boli prijaté ako platidlo už v Malej Ázii a Číne približne 600 pred n. l. Počas stredoveku za trvania Byzantskej ríše v Európe kolovali zlaté mince, tzv. "bezanty". Ako vplyv Byzantskej ríše upadal, v Európe skôr prevážil strieborný štandard.
 
Koncom 18. storočia západná Európa trpela v dôsledku vojen a obchodovania s Čínou hlbokým nedostatkom striebra.
 
Cesta k prijatiu tzv. klasického zlatého štandardu začala v Anglicku v roku 1717, kedy sa cena zlatej mince "guinea" stanovila na 21 strieborných mincí "šilingov", na základe odporúčanej správy vypracovanej Isaacom Newtonom. Tento nízky pomer spôsobil, že ľudia začali hromadne vymieňať zlato za striebro. Od tohto roku v Británii reálne zlatý štandard nahradil bimetalický štandard (či doznievajúci strieborný štandard).
 
Postupne bolo v Anglicku držanie striebra ako zákonného platidla obmedzené, až úplne zaniklo. Na konci 18. a začiatkom 19. storočia postupne prevzala Bank of England úlohu vydavateľa bankoviek. Počas krízy za Napoleonských vojen, ale banka nebola schopná všetky vydané bankovky kryť zlatom, tak tento štandard takmer zanikol. Definitívne bol opäť prijatý zákonom v roku 1821 tzv. čistý zlatý štandard a v roku 1844 bankovky Bank of England jediným zákonným platidlom.
 
V USA bol tento zlatý štandard prijatý v roku 1834 pomerom 20,67 USD za uncu (bol zachovaný až do roku 1933), ale až do roku 1876 sa tu udržal bimetalický. Oficiálne bol v USA zlatý štandard prijatý v roku 1900.
 
Pri zmene na zlatý štandard zmenilo mnoho európskych krajín názov svojich mien na "koruny", čo odlišovalo ich pôvodné naviazanie na striebro (Dánsko, Švédsko, Rakúsko-Uhorsko).
 
V období prvej svetovej vojny viedli vojnové výdavky k upusteniu od zlata tak, aby bojujúce mocnosti mohli kryť svoje rastúce výdavky zvýšenou emisiou bankoviek. Po skončení prvej svetovej vojny sa väčšina krajín pokúsila na zlatý štandard prejsť späť prijatím tzv. štandardu zlatého zliatku aj cez rast ceny zlata a inflácie.
 
Nemecko, Francúzsko, ako aj Republika Československá a ďalšie krajiny prijali zlatý štandard počas rokov 1924 - 1926. Jedinou krajinou, ktorá v tejto dobe zlatý štandard neopustila, boli Spojené štáty americké.
 
Nasledovalo krátke obdobie hospodárskeho rastu, ktoré na začiatku tridsiatych rokov vystriedala hospodárska kríza. Mnohé krajiny opäť od zlata upustili, či už kvôli hospodárskej neudržateľnosti alebo sťaženiu zahraničného obchodu.
 
Najhoršie postihnutá krajina - USA - opustila zlatý štandard v roku 1933 a zároveň devalvovala menu na 35 USD za Tróysku uncu (táto cena vydržala až do roku 1971). Zvyšok západného sveta od štandardu upustil v roku 1936.

Bretton-Woodska konferencia

V roku 1944 sa mocnosti sveta zišli na Bretton-woodskej konferencii, kde bola založená Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj (IBRD) a Medzinárodný menový fond (IMF). Konferencia mala za cieľ vytvoriť stabilný menový systém, ktorý by využíval benefity zlatého štandardu, ale neniesol jeho riziká. Ďalším cieľom bola pomoc vojnou zasiahnutej Európe. Výsledkom bolo krytie USD zlatom a naviazanie ostatných mien na dolár v pevných kurzoch. Unca zlata bola fixovaná na 35 USD.

Zánik zlatého štandardu 

Vláda Spojených štátov však postupne produkovala viac papierových peňazí, než by zodpovedalo tomuto kurzu, vďaka zvýšeným výdavkom, napríklad počas vojny vo Vietname. Ostatné krajiny, najmä Francúzsko, na to reagovali požiadavkami na zmenu dolárov za kov, čo znamenalo, že USA o svoje menové zlato prichádzalo. Konečne prezident Nixon rozhodol o definitívnom opustení zlatej kotvy v roku 1971. Od toho okamihu zlato stratilo takmer všetky svoje niekdajšie použitie ako prostriedku výmeny a posledné štáty od krytia zlatom upustili v roku 1978.