História mincí a medailí

História peňazí je pestrá, dlhá a siaha až do doby kamennej. Už vtedy existovala výmena. Platilo sa šperkmi, oblečením, ale tiež tkaninami, dobytkom a kovmi.

Striebro ako platidlo

Bola to Mezopotámia, kde sa pred dvoma a pol tisíc rokmi začalo používať striebro v tvare krúžkov a špirál ako peniaze. Dostupné množstvo striebra bolo konštantné, a preto zostávala stála aj jeho hodnota, čo bola ideálna podmienka pre funkciu platidla. Jednotkou bol šekel - asi 8,5 gramu striebra. Napríklad cena otroka sa pohybovala od desať do dvadsať šeklov striebra. Za šekel sa dalo kúpiť dvesto litrov oleja.

V sedemdesiatych rokoch minulého storočia skúmali vedci približne sto kusov strieborných špirál a krúžkov. Niektoré boli hrubé ako perie v pohovkách, iné boli krehké z tenkého strieborného drôtika. Podľa starovekých záznamov sa váha strieborných špirál a krúžkov pohybovala od jedného do šesťdesiatich šekelov. Boli to v podstate predchodcovia mincí. Prostí ľudia tento druh platidla nepoužívali, pretože pre nich strieborné špirálky a krúžky mali príliš vysokú hodnotu. Platili skôr kúskami cínu, medi, olova a obilím. Obilie bolo ako drobné platidlo, podobne ako neskôr bronzové mince.

Prvé mince

Prvé mince boli vyrazené v rokoch 640 až 630 pred n. l. v Lýdii (dnes Turecko). Boli to kotúčiky jantárovej farby, danej veľkosti a váhy z prírodnej zliatiny rýdzeho zlata a striebra (pomer 4:1), zvanej elektrum. Prvýkrát boli tieto mince objavené na začiatku minulého storočia v chráme bohyne Artemis v Efeze. Boli precízne prevedené, so znakom veľkých zvierat, o čom sa predpokladá, že to boli pečatné znaky vplyvných Lýdijcov.

V roku 550 pred n. l. pôvodné lýdske mince vystriedala razba mincí z čistého zlata a striebra namiesto zo zliatiny elektrum. Lýdske mince mali rôzne hodnoty, a preto boli použiteľné pre všetky spoločenské skupiny.

Lýdiu nasledovali aj grécke štáty. Počas niekoľkých desaťročí sa tu začali raziť krásne mince rôznych hodnot. Bolo to medzi rokmi 575 pred n. l. a 570 pred n. l. Na výrobu mincí sa tu používalo striebro z baní Laurion, asi štyridsať kilometrov južne od Atén.

V období vlády Filipa II . Macedónskeho, zjednotiteľa Grécka a Macedónska, boli prvýkrát využité mince na propagáciu panovníka. Na zlatom statéri (hmotnosť 14,5 gramu) bol vyobrazený Filipov triumf v pretekoch dvojkolesových vozov na olympijských hrách v roku 356 pred n. l.

V období 5. - 3. storočia pr. n. l. prešiel vývoj mincovníctva v Grécku výrazným technickým a umeleckým pokrokom. So vznikom Rímskej ríše sa najskôr začali ako mince používať veľké odliate kusy surovej medi, ktoré však boli pre používanie nepraktické, aj napriek tomu, že boli doplnené radom menších dielov. Z týchto dôvodov sa niekedy okolo roku 211 pred n. l. prešlo na razbu striebra. Tieto strieborné mince sa nazývali denarius (podľa pomeru, ktorý mali k pôvodným rímskym medeným razbám, a to asi 1:10 (denné = desať ). Od polovice prvého storočia pr. n. l. sa začali v Ríme raziť aj zlaté mince - aureus (1 / 60 zlatej rímskej libry, 5,46 g) a od roku 309 za Constantina I. - solidus (1 / 72 zlatej rímskej libry, 4,55 g). Razba rímskych denárov bola ukončená približne na konci prvej štvrtiny 4. storočia, neskôr sa ale objavuje znovu ako nominál razený v karolínskej Európe počas 8. a 9. storočia. Zlatý solidus výrazne ovplyvnil ranne stredoveký menový systém Európy.

Mince v českých krajinách

Ešte pred zavedením prvých mincí na českom území sa ako platidlá používali železné hrivny či látkové šatôčky, (písomne ​​doložené pre 10. storočie). Prvá česká razba bola zavedená až za vlády Přemyslovcov (kniežaťa Boleslava II . v druhej polovici 10. storočia). Tieto mince sa nazývali denáre a boli razené z rýdzeho striebra. Prvé razené denáre zdobili len veľmi jednoduché motívy. Na jednej strane bolo meno vládnuceho panovníka a meno mincovne, na druhej jednoduché obrazce (meč, ruka a pod.). Veľkú pozornosť upútal tzv. denár
sv. Václava (niektorými odborníkmi považovaný za prvú českú razbu, inými je datovaný až do 11. storočia).

Niekedy od 11. storočia sa do menového systému začalo zavádzať tzv. obnovovanie mincí. Účelom bolo stiahnuť z obehu kvalitné strieborné mince a vydať mince nové s nižším obsahom striebra či menších rozmerov, namiesto striebra sa do týchto nových razení pridávala meď. Týmto procesom, ktorého cieľom bolo zvýšiť bohatstvo panovníka, sa do obehu dostávali mince nižšej rýdzosti.

Oveľa prepracovanejšie denáre sa začali raziť až od začiatku 12. storočia, kedy je panovník vyobrazený vydarenejším spôsobom, a na minciach sa objavujú rôzne kresťanské motívy. Na začiatku 13. storočia bolo veľké množstvo denárov znehodnotené "obnovovaním", kde obsah striebra klesol na menej ako 10 % kovu mince a tak vznikla potreba zavedenia nových mincí. Preto sa začali raziť tzv. brakteáty. Toto boli veľmi jednoduché mince bez motívu, razené z tenkého strieborného plechu a mali gombíkový tvar, ktorý vznikol úderom razidla. Jedným úderom mohlo byť vyrazených viac kusov naraz. Tieto nové mince sa ale čoskoro začali olamovať a pri platení sa skôr vážili, než počítali.

 

V roku 1300 nastáva v razbe mincí v českých krajinách obrovská zmena. K tomuto rozvoju českého mincovníctva prispeli objavy nálezísk striebra na Kutnohorsku. Nové mince, ktoré sa razili, sa nazývali pražské groše (grossus = ťažký), pretože boli oveľa väčšie a ťažšie ako doterajšie denáre a ich razba trvala až do roku 1547, kedy ich nahradila toliarová mena. Tieto groše mali mať stálu hmotnosť a rýdzosť a ako ich menšie diely sa razili tzv. parvy (diely), ktorých bolo do grošu potreba 12. Pražské groše boli veľmi uznávanou menou, ktorá sa používala na platenie aj v okolitých krajinách. V priebehu rušného historického vývoja dochádzalo k narušovaniu peňažného obehu a v časoch, keď situácia bola nestabilná (husitské vojny), obiehali v českých krajinách i cudzie razby, najčastejšie rakúske, bavorské či míšeňské. U niektorých cudzích razení vznikali dokonca výmenné pomery, napr. za 1 pražský groš boli 2 míšeňské groše. Koncom
14. storočia bol veľký nedostatok drobných mincí a preto sa zaviedol peníz. Do groša ich bolo 7 a peníze sa ďalej delili na haliere, pričom do penízu boli potrebné dva haliere. Názov halier vznikol podľa nemeckej mincovne v Halle. Za husitských vojen opäť nastal nedostatok obeživa, a preto sa začali raziť tzv. flútky, ktoré už neboli zo striebra, ale iba z medi. Nedostatok a jednoduchosť mincí veľmi zvádzala
k falzifikácii. Jednoduché motívy boli ľahko napodobiteľné a používali sa bežné kovy, ktoré sa striebrili.

 

Po nástupe Habsburgovcov na trón vznikla snaha zjednotiť menový systém zavedením toliarovej meny, čo sa v počiatkoch nedarilo.
V Čechách v tejto dobe totiž obiehali pôvodné mince, ktoré mali síce stanovené konverzné pomery, ale pre bežné užívanie ich bolo príliš veľa (pre príklad zlatník sa delil na 60 grajciarov, toliar na 30 bielych grošov, groš na 2 malé groše alebo 7 bielych peňazí alebo 14 malých peňazí, biely groš na 3 grajciare apod.). Takýto zložitý menový systém bol veľmi neprehľadný, k čomu prispievalo napr. aj to, či sa počítalo v pražských grošoch alebo v polovičných míšeňských.
Vývoj českého mincovníctva a vznik jachymovského toliara veľmi ovplyvnili súdobé razby brabantské, tirolské a saské. Za úplne prvého predchodcu toliara sú považované brabantské strieborné mince Márie a Maximiliána z druhej polovice sedemdesiatych rokov
16. storočia.

 

Prvou saskou náhradou za grošový systém sa stala razba schreckenberského grošu. Schreckenberský groš bol v roku 1498 razený
v saskom meste Schreckenberg. Na tomto groši bol vyobrazený anjel, preto sa nazýval anjelský. Jeho váha sa pohybovala okolo 4,49 g. Značne obľúbený bol ihneď po svojom vzniku aj mimo Sasko. Neskôr vzniká razba zlatníkového grošu - guldengroschen. Ten bol zavedený Lipským mincovným poriadkom roku 1500 a stáva sa hlavnou jednotkou saského peňažného systému. Podobne ako jeho predchodca sa začal čoskoro šíriť aj za hranice Saska, kde sa stal veľmi obľúbeným. V roku 1505 a 1518 bola preto znížená jeho akosť.
K najvýznamnejším ťažobným centrám na prelome 15. a 16. storočia patrili Schneeberg, Annaberg a Marienberg na saskej strane Krušných hôr, ktoré ale neskôr svojim významom predčil Jáchymov na českej strane.

Niektorí bádatelia uvádzajú medzi prvých predchodcov toliara i české tzv. hrubé pražské groše. Bežne sa má za to, že hrubé pražské groše majú charakter skôr medailí, ktorými kráľ obdaroval vzácnu návštevu českého kráľovského dvora, alebo ich rozdával
pri svojich návštevách v cudzine.
Hrubé pražské groše boli za vlády Vladislava II. v kutnohorskej mincovni razené pravidelne. Počnúc rokom 1473 nastáva nepretržitá razba tučných grošov až do deväťdesiatych rokov 15. storočia, kedy bola obnovená razba českého dukátu. Vtedy sa stáva razba tučných grošov znovu len príležitostnou, až zaniká začiatkom 16. storočia, kedy vznikol Jáchymovský toliar.

 

Toliarové obdobie

Pre razbu ťažkej striebornej mince v Jáchymove sa rozhodli grófi Šlikové preto, aby využili rudného bohatstva nálezísk objavených na panstve, ktoré mali v zástave od Českej koruny. Ich toliare boli razené v státisícových emisiách a boli určené pre lipské výročné trhy. Do roku 1528 sa odhaduje produkcia Šlikovskej mincovne okolo 3 miliónov toliarov! Hlavným motívom Šlikovských toliarov bol český lev na líci a postava sv. Jáchyma na rube.

 

Od chvíle, kedy sa českého trónu v roku 1526 ujal Ferdinand I. Habsburský, začal aj v krajinách Koruny českej uplatňovať svoju tvrdú finančnú politiku. Cieľom bolo zjednotiť všetky mincovne kráľa a zjednotiť vydávané mince. Ferdinand začal v jáchymovskej mincovni, ktorá v roku 1528 patrila pod správu vtedy novo zriadenej kráľovskej komory. Šlikové si však ešte nejaký čas podržali vplyv na jej chod, ktorý definitívne stratili v roku 1545.

 

Ďalej chcel zjednotiť menu v krajinách pod Ferdinandovou vládou. Najskôr k tomu došlo v alpských krajinách, kde uplatnenie rakúskeho mincového poriadku z roku 1524 zavedlo guldiner - zlatník s priemernou hmotnosťou 28,82 g a akosťou 0,895. V Čechách to bolo zatiaľ znemožnené tradíciou vydávania pražského groša.

Jáchymovská mincovňa ako jediná produkovala obrovské množstvo toliarových mincí. Mincovňa v Prahe začala s razbou až v roku 1539 a jej toliarová produkcia bola malá. Kutnohorská mincovňa sa dlho bránila razeniu toliara, ale v roku 1543 bola nútená ustúpiť nátlaku. Kráľovská mincovňa v Kutnej Hore emituje väčšinu drobných mincí - tradičné pražské groše, biele a čierne peniaze.

Prevodná tabuľka nominálovej štruktúry po zjednotení toliarového systému vo všetkých krajinských mincovniach

Nominál	hmotnosť [g]	Akosť	Relácia k toliaru	Poznámka
dukát	3,55	0,989	-
2-toliar	59,49	0,930	0,5	razený len v Jáchymove
toliar	28,93	0,895	1
1/2 toliar	14,22	0,895	2
1/4 toliar	7,04	0,895	4
pražský groš	2,845	0,418	24	po roku 1547 nebol razený
ľahký pražský groš	2,005	0,422	30	razený len v roku 1547
nový groš	2,82	0,437	24	naposledy razený 1529
biely peniaz	0,384	0,312	210
malý peniaz	0,345	0,172	420

Súčasne s decentralizáciou českej mincovej výroby vznikli mincmajstrovské značky na minciach. Mincmajster tým preberal zodpovednosť za správnu váhu, rýdzosť aj vonkajšiu podobu mince.

V roku 1559 bol uvedený do mincovníctva zlatník v hodnote 60 grajciarov podľa reformy z roku 1524. Vládne mincovne podľa augsburského mincového poriadku, ktorý v českých krajinách vošiel do platnosti v roku 1561, začali raziť ľahký toliar: zlatník o 60 grajciarov a jeho diely: 30, 10, 2 a 1 grajciar. Vzhľad a motív Ferdinandových toliarových mincí sa stáva vzorom pre razbu nasledujúcich takmer štyroch storočí. Líc toliarov spravidla nesie poprsie kráľa a odpisy vyjadrujú jeho meno a tituly. Ferdinandove mince predvádzajú panovníka v zbroji s kráľovskou korunou na hlave, žezlom v pravej a ríšskym jablkom v ľavej ruke. Práve v ríšskom jablku možno neskôr uvidieť jediný vonkajší rozdiel medzi toliarom a zlatníkom.

 

Štyridsiate roky 16. storočia boli počiatkom razenia toliara aj v iných krajinách Koruny českej. V Kladsku Jan z Pernštejna (1537 - 1548) vydáva v rokoch 1540 až 1544 toliarové mince s rodovým znakom zubrej hlavy s húžvou v nozdrách. Ferdinand I. vydáva v tej dobe
v sliezskej Vroclavi toliare a poltoliare. Neskôr od roku 1581 razili v sliezskych Rychleboch Vilém (1552 - 1592) a Petr Vok (1592 - 1611) dukáty, ich násobky a toliare.

Zlatníkový systém v Čechách nemal dlhé trvanie. Nechuť obyvateľov k prepočítavaniu na "nemecké grajciare" bol tak silný, že nástupca Ferdinanda I., kráľ Maximilián II. (1564 - 1576) bol v roku 1573 stavmi presvedčený k návratu k toliarovému systému. Hlavnou mincovou jednotkou sa znovu stal toliar. Ten potom razili všetky kráľovské mincovne - jáchymovská, pražská, kutnohorská, aj českobudějovická. Do tohto peňažného systému sa tiež vrátila grošová minca v podobe bieleho groša a malého groša. Na líci malého groša je rovnako ako na líci groša bieleho český lev.

Obdobie vlády Rudolfa II. (1576 - 1612), prinieslo veľa zmien v mincovnom vývoji krajín Koruny českej. Osemdesiate roky 16. storočia boli začiatkom pre časté emisie zlatých dukátových mincí. Razili sa ako tradičné dukáty o váhe 3,5 g a akosti 0,986, tak aj ich desať-, päť-, štvor-, troj- a dvojnásobky. Nezvyčajný rozvoj zlatej razby v pražskej mincovni umožnil tiež dodávky kovov od súkromných osôb, ako bol napríklad norimberský kupec Bartolomej Albrecht, za ktorého vyšlo z pražskej mincovne viac ako 1 000 000 dukátov.

 

V roku 1608 započala história súkromného mincovníctva olomouckých biskupov a arcibiskupov. Biskup a kardinál František z Dietrichsteinu (1599 - 1636) sa vtedy obrátil na cisára Rudolfa II. so žiadosťou o obnovenie stredovekého mincového privilégia. Žiadosť bola akceptovaná a v roku 1613 vyšli z kroměřížskej mincovne prvé mince. Táto kroměřížska mincovna sa v nasledujúcich zhruba 150 rokoch významne podieľala na emisiách zemského obeživa a jej pôsobenie sa stalo najvýznamnejším, čo sa týka razby cirkevných inštitúcií v strednej Európe.

 

Za obdobia vlády Rudolfa II. vychádzajú z českých mincovní toliare 3 cisárov. Tieto toliarové mince boli vydávané ako pamäzné cisárov Maximiliana I., Karola V. a Ferdinanda I. a nesú portréty všetkých troch významných Habsburgovcov a ich mená.

 

Za vlády Mateja II. sa krátko navracajú české dukáty. Príchod Mateja na český trón priniesol aj prvé české korunovačné mince. Boli to razené žetóny zo striebra, ktoré boli počas korunovačného sprievodu rozhadzované medzi prizerajúci sa ľud. S nimi sa razili aj korunovačné mince zo striebra a zo zlata, ktoré boli použité ako pozornosť pre významných hostí. Táto tradícia pretrvala až do poslednej pražskej korunovácie v roku 1836.

Dukáty Karla IV. sa v porovnaní s inými európskymi dukátmi razili v malom množstve, pretože prírodné zdroje zlata jílovských a kašperských baní boli veľmi obmedzené. Preto sú tieto české mince dnes veľmi zriedkavé. Na lícnej strane dukátu je vyobrazenie českého kráľa a rímskeho cisára Karla IV. s korunovačnými klenotmi. Dukáty, razené z takmer čistého zlata, slúžili ako platidlo väčšinou len
v medzinárodnom obchode. Aj napriek tomu, že Čechy obrovsky hospodársky a politicky prekvitali, upadala kvalita pražského groša.
Na sklonku vlády Karla IV. bol obsah striebra v grošoch iba 75 %, pričom prvé pražské groše obsahovali asi 93 % striebra (v roku 1300).

 

Toliar Márie Terézie

Za vlády Márie Terézie bol razený strieborný Rakúsko-Uhorský toliar, ktorý sa používal ako platidlo v mnohých krajinách sveta.

Toliaru Márie Terézie, ktorý získal obľubu pre svoj ​​veľmi vydarený portrét, sa v 19. storočí hovorilo levantský toliar a bol so španielskym pesom platidlom uznávaným v obchode. Bol široko používaný v celej Európe, v dnešnom Turecku, na Arabskom polostrove, vo veľkej časti Afriky a napríklad v arabských krajinách bol pre obchodníkov jedinou mincou, ktorej verili. K rozšíreniu toliara po celom svete prispel predovšetkým obchod s kávou. V Etiópii bol v obehu od konca 18. storočia a bol oficiálnym platidlom do roku 1936, kedy bola obsadená Talianskom. Toliar Márie Terézie bol ďalej razený napr. v Ríme a Londýne (do roku 1961) a dokonca v Bombaji.

 

Počas prvých rokov vlády Františka Jozefa I. sa ešte razili mince s podobou jeho predchodcu, cisára Ferdinanda V. Medené grajciare, 1/2 a 1/4 grajciare sa razili s letopočtom 1816. Prvou mincou s podobou Františka Jozefa I. bol konvenčný dvadsiatnik s hlavou F. J. I. zľava a letopočtom 1852, razený v mincovniach Viedeň a Praha. Toliare a zlatníky s letopočtom 1848 až 1851 sú z neskoršej razby až z roku 1852.

Razba mincí za vlády Františka Jozefa I. bola vykonávaná v niekoľkých mincovniach, ktoré boli postupne zrušené (Nygybánya, Praha, Kralburg) alebo stratené vojnovými konfliktami (Miláno, Benátky). Nakoniec zostali iba dve mincovne: Viedeň a Kremnica. Menový systém za vlády Františka Jozefa I. bol niekoľkokrát zmenený. Spočiatku to bola mena z obdobia vlády Márie Terézie, neskôr do roku 1892 mena rakúska a posledná mena korunová, ktorá zostala až do rozpadu Rakúsko-Uhorskej monarchie.

 

Československo 1918 - 1938

Na počiatku vzniku samostatného Československa nebolo možné vykonať zmenu platidiel, a preto zostávali v obehu mince a bankovky
z predchádzajúceho obdobia. V období od 3. do 19. marca 1919 prebehlo kolkovanie bankoviek a zároveň zadržanie 1/2 obeživa predloženého na tento účel formou štátneho dlhu. V obehu zostali drobné bankovky a jedno a dvojkorunové staré rakúske mince.

Dôvody, prečo sa ihneď nezačali raziť nové mince, boli dva. Od r. 1856 zostali české krajiny bez vlastnej mincovne a mincovňa Kremnica (územie bývalého Uhorska) bola pred prevzatím 15. decembra 1918 rozkradnutá tak, že zostala takmer iba budova mincovne. Nové raziace stroje dorazili až r. 1921 z dôvodu povojnovej situácie v priemysle. 19. januára 1921 sa v Kremnici prvýkrát začali raziť československé mince, pričom sa jednalo o skúšobnú sériu dvadsaťhaliernikov a 2. júna 1921 bola mincovňa uvedená do bežnej prevádzky.

Už od počiatku vzniku republiky sa viedli rokovania o novej podobe mincí a názve meny. Nakoniec zvíťazila koruna a porazila konkurenčný "sokol" (ktorých bola dokonca vyrazená ukážková séria). Grafické prevedenie novej koruny stvárnil Otakar Španiel.

Do obehu sa nové mince dostávali postupne v tomto poradí : 20, 50 halierov (1921), 10 halierov, koruna (1922), 2 haliere, 5 halierov (1923), 5 korún (1923). V r. 1928 bola k 10. výročiu vzniku republiky razená strieborná pamätná desaťkoruna, ktorej obežná podoba prišla
v roku 1930. Nezvyčajný 25 haliernik spolu so striebornými 20 korunami doplnili obeživo v r. 1933.

 

Čoskoro po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie a vzniku Československej republiky sa u nás začali raziť prvorepublikové Svätováclavské dukáty. Boli to prvé zlaté mince Československa určené na obchodovanie a rovnako ako medaily nemali stanovenú nominálnu hodnotu. Vydanie svätováclavských dukátov bolo sprevádzané veľkým záujmom verejnosti a jednodukátov bolo
v rokoch 1923-1939 predaných 400 000. V rokoch 1929 - 1939 bola razba rozšírená i o väčšie päť- a desaťdukáty. Tieto razby sa stali žiadanými po celom svete, a preto sa svätováclavské dukáty začali raziť na účely medzinárodného obchodu aj v roku 1951 a dodnes sú vysoko cenené.